Zhromaždenia delegátov Asociácie SZŠ SR – 16. apríl 2013 v Banskej Bystrici
16. apríla 2013SZŠ BA Záhradnícka, zobrala“ prvé tri miesta, SZŠ Trenčín vyhrala grant
22. mája 2013Tak ako minulý rok aj tento v SZŠ Lučenec stážovala v rámci programu Leonardo da Vinci (IVT a VETPRO) študentka z „družobnej“ sociálnozdravotníckej školy. Birgith Margrethe Lorentzen prišla na Slovensko 11. mája a nie je to žiadna tínedžerka. Interview s Birgith zrealizovala Dominika Ďurišková, ktorá rovnakú stáž absolvovala vlani v Dánsku spolu so štyrmi spolužiakmi v Esbjergu a Horsense.
V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať ako vnímala 54 ročná Birgith Slovensko na začiatku a na konci mesačného pobytu.
Birgith, sme veľmi vďační za výber našej krajiny pre Vašu stáž, ale prečo práve Slovensko?
Aké boli Vaše prvé dojmy po príchode na Slovensko?
Moje prvé dojmy boli veľmi pozitívne. Sú tu veľmi milí, priateľskí a zvedaví ľudia. Páčilo by sa mi, keby som mohla viac komunikovať s ľuďmi naokolo a takisto s personálom v práci. Všimla som si, že tu veľa ľudí chodí do kostola a vždy sú veľmi pekne oblečení, čo sa v Dánsku až tak nevidí. Veľmi ma zaujali ženy. To ako pekne a elegantne sa obliekajú, a že chodia do práce na strašne vysokých podpätkoch a majú zaujímavo upravené vlasy.
Som si istá, že ste po príchode na zahraničnú odbornú stáž mali nejaké očakávania. Mohli by ste nám o nich povedať?
Bolo by fajn, keby som ráno dostávala malý letáčik alebo jednoducho zoznam vecí, ktoré mám urobiť. Ktorých pacientov navštíviť počas dňa a čo konkrétne s nimi robiť. Komu dať lieky, koho okúpať, možno niečo uvariť alebo pripraviť kávu a koľko času mám na jednotlivé výkony. Viem, že niektorých tu navštevujete viackrát denne alebo sa o nich staráte celý deň. Niektorých treba dvíhať, bolo by dobré, keby mi s tým niekto pomáhal. Najstresovejšie obdobie mám ráno, kedy je najviac výkonov. Prebaľovanie, rozdeľovanie liekov a raňajok. Všimla som si, že hlavne imobilní pacienti vždy jedia vo vlastnej izbe spolu so spolubývajúcimi, kým v Dánsku sa všetci aj imobilní prepravia do spoločnej jedálne. Ale je to pochopiteľné, nakoľko u niektorých ráno robíte rannú toaletu, pokým ostatní ešte stále jedia v pohodlí vlastnej izby. Takto je to pre vás praktickejšie, aby sa všetko stihlo načas. U nás doma máme v podobných zariadeniach väčšinou dvoch pracovníkov na desiatich klientov a takmer všetci sú imobilní. Máme trochu iný systém práce.
Vyskytlo sa počas Vašej odbornej stáže niečo, čoho ste sa možno obávali? Napríklad problémy s komunikáciou alebo niečo iné?
Nuž, vidím, že je tu istý sociálny problém, Rómov nevynímajúc. My máme podobný problém, ale s moslimami. Viem, že socializácia takýchto ľudí nie je lacná a už vôbec nie jednoduchá. Jediné, čo by mi mohlo spôsobiť obavy, sú práve Rómovia, ale zatiaľ nemám žiadnu zlú skúsenosť, práve naopak. Bola som vo Fiľakove, kde ich žije mnoho. Deti vyzerali byť veľmi milé. A videla som aj podmienky, v akých žijú. Myslím, že ich najväčším problémom je, že sa nechcú prispôsobiť a spolupracovať.
Myslíte si, že sú veľké rozdiely medzi Vašou krajinou a tou našou?
Áno, myslím si, že je tu veľký rozdiel medzi Dánskom a Slovenskom. Ste tu oveľa viac spoločenskí a vzájomne si blízki, hlavne čo sa týka zamestnancov a klientov. U nás sa len tak nevidí, aby si zamestnanci spolu sadli a oddýchli si, alebo sa zabavili spolu s klientami. U nás je tiež „nezvyčajné“ potľapkanie klienta po pleci či pohladenie po líci. Som veľmi šťastná a teší ma, keď vidím, že svoju prácu robíte so srdcom. Vždy sa za všetko poďakujete, usmievate sa a vedúca sestra sa vždy prihovorí klientom a pýta sa ich, ako sa majú. Veľmi sa mi páči, ako sa k sebe ľudia vzájomne správajú, až sa mi chce zostať tu a pracovať v tejto krajine.
Ako chcete využiť Váš voľný čas u nás na Slovensku?
Vo voľnom čase by som sa chcela venovať štúdiu a spoznávaniu vašej kultúry a prírody. Plánujem ísť autobusom aj mimo mesta, aby som videla krajinu naokolo, čo ma veľmi zaujíma, nakoľko aj ja som z vidieka. A v neposlednom rade by som rozhodne chcela vidieť vaše nádherné hory.
Mohli by ste nám povedať niečo o sebe?
Mám 54 rokov a mám už dospelé deti. Žijú neďaleko farmy, kde bývam spolu s manželom. Sme veľmi rodinne založení a každý deň sa stretávame, občas máme spoločný obed. Mám talentovanú rodinu. Všetci majú dobré vzdelanie, ba aj viacero škôl. Takisto sú všetci zamestnaní. Mojou najväčšou záľubou sú kone a jazdenie. Túto záľubu so mnou zdieľajú aj moje dve dcéry. Chováme kone a dievčatá ich potom trénujú. Najviac ma teší, keď máme malé žriebätká, o ktoré sa starám, pokým trochu nevyrastú a dcéry si ich nezoberú na tréning.
Viem, že sme sa o tomto už rozprávali, ale mohli by ste našim študentom opísať Vašu prácu? Ako strávite bežný pracovný deň?
U nás sa ráno o siedmej stretneme na oddelení, kde klasicky prevezmeme hlásenie z nočnej služby. Potom sa rozdelíme a každý sa stará o svojich pridelených pacientov. Pacientom upratujeme okolo postele a pomôžeme im poumývať sa v kúpeľni. Niektorým pomáhame v sprche. Muži sa väčšinou holia a ženám pomáhame upraviť si vlasy. Potom pomôžeme pacientom do jedálne, kde dostanú raňajky, ktoré si objednali. Po raňajkách sa všetko poupratuje, spolu s ostatnými izbami a upraví sa posteľ pacienta . Všetko pripravíme na obed. Po obede majú pacienti poobedňajšiu siestu, po ktorej sa stretávajú na káve so sušienkami. Znovu sa všetko poupratuje a odovzdá sa hlásenie prichádzajúcej nočnej službe.
Birgith, vieme o Vás, že ešte stále študujete. Môžete nám povedať, čo Vás viedlo k pokračovaniu v štúdiu?
Pracujem už od svojich 16-tich rokov a nikdy som nemala veľa prázdnin. Pôvodne som vyštudovala pedagogiku a pracovala som s mladými ľuďmi. Neskôr som si všimla, že si dobre rozumiem so slabšími a správaním ťažko zvládnuteľnými ľuďmi, ktorým môžem pomôcť uberať sa tým správnym smerom prostredníctvom komunikácie. A tak som sa rozhodla pre kurz na psychiatrii. Zapojila som sa do práce na projektoch podpory mentálne chorých ľudí. Bolo mi ale jasné, že potrebujem lepšie vzdelanie ohľadom ošetrovateľstva. V Dánsku dospelí, ktorí chodia na kurzy a vzdelávajú sa, dostávajú malý plat ako podporu vzdelávania, čo pomáha hlavne finančne. Počas štúdia som mala možnosť pracovať na psychiatrickom oddelení, takže si myslím, že mám už dostatok nadobudnutých skúseností v tejto oblasti. Určite to bolo pre mňa veľmi zaujímavé, pretože som sa naučila a pochopila podstatu množstva zaujímavých vecí. Takisto som vytvorila projekty ako BOZP – Smrť alebo Diéta diabetika.
Čo si myslíte o odbornej praxi v Domove sociálnych služieb u nás v Lučenci? Aké bolo správanie zamestnancov a klientov voči Vám?
Som veľmi šťastná a naplnená pozitívnymi myšlienkami. Všetci ku mne, úplne obyčajnej študentke z Dánska, pristupovali priateľsky a som veľmi vďačná za ich snahu o spoluprácu. Čo sa týka klientov, musím povedať, že tí si naozaj získali moje srdce. Boli veľmi zlatí.
Možno trochu osobná otázka, čo Vám dala táto prax?
Potvrdilo sa mi, respektíve naučila som sa, že hovorený jazyk nie je nevyhnutný pre komunikáciu. Naučila som sa, že sú tu aj iné spôsoby, akými sa možno dorozumieť. Po anglicky som hovorila tak veľa, že sa mi už v angličtine aj sníva. Pochopila som, ako funguje vaša krajina a aj to akým smerom by sa mohla v budúcnosti vyvíjať. Myslím si, že vaša kultúra je veľmi vzrušujúca pre niekoho, kto prichádza z ne- hierarchickej krajiny. Avšak čo ma prekvapilo, že ženy si nedostatočne cenia samy seba.
Čo si myslíte o Slovensku po takmer mesiaci strávenom v tejto krajine?
Pôvodne som si myslela, že je to skôr krajina pre turistov než pre pracovné príležitosti. Máte nádhernú prírodu a myslím, že ako krajina by ste mohli viac profitovať z cestovného ruchu, pretože máte naozaj čo ukázať. Ale prišla som na to, že v skutočnosti máte oveľa viac čo ponúknuť ľuďom prichádzajúcim do tejto krajiny.
Čo sa vám páčilo najviac?
Neskutočne krásna scenéria vašej krajiny, nakoľko som mala možnosť ísť niekam aj mimo mesta. Moja každodenná práca bola pre mňa potešením, aj keď viem, že to nebola práca na 100%, pretože ma brali skôr ako hosťa. Páčili sa mi rozhovory s učiteľkami o kultúre, tak trochu politike, rozdieloch medzi krajinami a ako by vaša krajina mohla vyzerať o niekoľko rokov. Ale možno tak trochu aj o osobných veciach, o ktorých sme sa rozprávali.
Naopak, bolo tu niečo, čo sa vám nepáčilo?
Myslím, že nie. Len mi trvalo dlhšiu dobu, kým som prišla na to, kde máte poštu. Naopak, páčilo sa mi, že som mala veľmi blízko supermarket a na izbe chladničku, takže neboli problémy s jedlom. A ani som sa nemusela hádať s riaditeľom hotela ani personálom za „blbé“ maličkosti. Ja nie som ten bláznivý typ človeka, a aj tak oni majú kopu iných vecí na starosť než mňa, takže som rada, že všetko som si, viac menej, vedela zabezpečiť sama.
A čo hovoríte na slovenskú kuchyňu a kultúru?
Bolo pre mňa potešením jesť s vami každý deň a ochutnávať nové jedlá bolo veľmi zaujímavé. Čo sa tej kultúry týka, ako som už spomínala, je zaujímavá, len si myslím, že tak ako v mojej krajine, aj tu by ženy mohli byť viac zapájané do riadiacich a vplyvných pozícií, napríklad rôznych verejných funkcií, a mohli by pomôcť pri riešení problémov v blízkej budúcnosti. Veď predsa aj ony majú mozog a sú zjavne veľmi šikovné v organizácii a komunikácii.
Mali ste veľa voľného času a takisto rôzne aktivity. Ako ste ho trávili a videli ste miesta, ktoré ste chceli vidieť?
Vonku sa dalo robiť veľa zaujímavých vecí. Zykla som si čítať knihy alebo na hoteli pozerať DVD-čka. Bola som v cirkuse a často som len tak sedávala vonku na lavičke a rozprávala sa s ľuďmi, ktorí vedeli po anglicky alebo nemecky. Blúdila som (v dobrom myslím) viac než kedykoľvek predtým. Miestne autobusy sú fantastická vec a navyše sú lacné, takže som precestovala Lučenec aj s blízkym okolím. V hoteli mi na recepcii vytlačili príchody a odchody autobusov, takže bolo jednoduché zorientovať sa. Takisto ste ma zobrali na zopár pekných výletov. Bola som na Šomoške, jazdila som na koňoch a videla som vaše nádherné hory s medveďmi.
Mohli by ste nám dať nejakú radu, ako to urobiť budúci rok ešte lepšie?
Myslím, že ani nie. Bolo mi s vami fantasticky. Celé to bolo veľmi milé a dobre zorganizované. Ja som spokojná.
Chceli by ste niečo odkázať ľuďom, ktorí s vami trávili čas?
Áno, veľmi im ďakujem za ich dobrosrdečné správanie voči mne. Cenním si to, všetko bolo dobré a hlavne bezpečné. A ďakujem za nádherné šálky! Ďakujem Ľubke, Saške aj Janke za vzájomné diskusie a aj Dominike za jej pomoc. Dúfam, že sa dostane do sveta, aby mohla rozvíjať svoj talent.
Myslím, že môžem povedať, že máme za sebou ďalší úspešný projekt. Znovu sme sa vzájomne naučili niečo nové a dúfame, že nám to pomôže v organizácii ďalších podobných projektov. Birgith v mene našej školy želám všetko dobré a ešte veľa podobných skúseností. Nuž a čo môžem zaželať nám…snáď len toľko, aby boli všetky budúcoročné zahraničné projekty aspoň tak úspešné ako tento. J
Preložila a spracovala Dominika
